Stredne náročná túra. V zimnom počasí nám trvalo asi 2,5 Hod cesta nahor a cca 2 Hod cesta dole. Sme tak stredne leniví chodci 🙂

Túra začína v Tatranskej Polianke. Tá je vzdialená od Vrbova asi 25km. Ako sa tam dostať? Skúste si pozrieť nasledujúcu mapu, ale myslím, že je to jednoduché. Z Vrbova zamierite na Poprad. V Huncovciach zatočíte doľava smerom na Veľkú Lomnicu. Na prej križovatke vo Veľkej Lomnici zatočíte na Tatranskú Lomnicu. Keď už budete v Tatranskej Lomnici, zabočíte doľava. Takto pôjdete po hlavnej ceste až do Tatranskej Polianky. Nebojte sa, miesto na parkovanie nájdete veľmi rýchlo. Pozrite si fotografie. My sme zaparkovali ako vždy pod týmto veľkým stromom. Odtiaľ sa vyberiete smerom hore. Z pod tohto stromu vedie len jedna cesta. Označená je zelenou farbou. Spočiatku je trasa nenáročná, čo uvidíte je hlavne víchricou zničená Tatranská príroda, ktorá sa odvtedy len veľmi ťažko prebúdza. Asi 3/4 hodiny budete kráčať vyvýľanými stromami, okolo ktorých vedie asfaltová cesta. V našom prípade bola kompletne zasnežená, avšak, bolo vidieť, že bola odhŕňaná, takže sa nám po nej kráčalo mäkko a veľmi pohodlne.
Potom nasleduje už cesta krásne zasnežená, okolo ktorej vás sprevádzajú hrdo stojace, tentoraz však už zelené stromy. Tie sú tak husté, že sme asi na polhodinu stratili našich spolupútnikov, ktorí sa rozhodli ísť krížom, skratkami, pretože sa im zdala byť trasa nudná. Zdalo sa mi, že ideme niekam úplne inam, pretože kopce boli odrazu strmé a cestičky, ktorými sa oni dali viesť som si celkom nevedel predstaviť. Trasu mali síce náročnejšiu, avšak v polceste (ako sme neskôr zistili) mali náskok a už nás čakali pod strieškou s rázcestníkom s rozbaleným jedlom. Rázcestník je hneď pri moste, ktorý zbadáte na fotografiách nižšie. Rázcestník naozaj rozdvojoval cestu a priviedol nás k rozhodovaniu, kam sa teraz dať. Cesta na sliezsky dom podľa neho totiž viedla len úzkou cestičkou medzi stromy. To sa nám celkom nepozdávalo a verili sme, že to pôjde aj cestou, ktorou sme došli do polovice… Avšak pre istotu sme sa rozdodli podľa rázcestníka. A cesta bola omnoho zaujímavejšia. Ohadzovali sme sa snehovými guľami, zosypávali na seba sneh zo stromov, ktoré boli všade okolo a sledovali krásne snehové záveje. Cesta ale postupom času začínala byť aj unavujúca, keďže sme kráčali už vyše dvoch hodín, síce miernym, ale vytrvalým krokom. No len čo sme trochu vyšli z lesa, vynorili sa štíty Vysokých Tatier. Dlho to boli len štíty. Postupom času však z oblakov vykukla aj škaredá komunistická budova – Hotel Sliezsky dom. Mysleli sme si, že sme tam asi tak za desať minút… No bolo to omnoho dlhšie. Ešte kým sme tam kráčali, stihol som narobiť niekoľko záberov. Som rád, že som tak spravil a neodkladal to na neskôr, pretože ako sme vyšli hore, všetky štíty zahalila hmla a z výhľadu nebolo nadlho nič. Avšak nič nám ani nebránilo ísť sa pozrieť dnu. Hotel mal naozaj atmosféru hotela, ktorý nie je celkom dostupný, bolo tam relatívne chladno. Avšak pohostenie fungovalo. Tak sme si dali horúci čaj (zelený milford stál asi 1,3€), obyčajný bol lacnejší. Popozerali sme si fotografie na stenách, kde by sme sa mohli ísť pozrieť nabudúce a vlastne… ďalej tam nebolo čo, tak sme šli dole… Výhľad však stál za to… Veď si pozrite fotografie. Cesta dole bola pre nás jasná. Keďže sme videli odhrnutú cestu, ktorá po pravej časti Sliezskeho domu schádza dole, bolo nám jasné, že smeruje dole, odkiaľ sme prišli. A tak aj bolo… cesta bola naozaj pohodlná, kráčalo sa mäkúčko… Po ceste nás obehlo len niekoľko lyžiarov a my tak akurát unavení sme sa vrátili po necelých dvoch hodinách cesty zo Sliezskeho domu naspäť do Tatranskej Polianky, k našim autám…