Cyklotrasa povedie bývalým vojenským pásmom Javorina. Východzí bod je rovnaký ako minule: kasárne v Ľubici (časť pod Lesom), pôjdeme tentoraz dolinou okolo bývalej obce Ruskinovce, stúpaním na bývalé Dvorce až dole do Levočskej doliny. Cesta je vhodná pre horský bicykel, ale trasu možno použiť aj na bicyklovanie s deťmi (takmer žiadne autá).

Cyklotrasa je značkovaná, dnes pôjdeme celý čas po žltej. Vo východiskovom bode – začiatok na mape sa môžete rozhodnúť pre dve cesty, tú, smerom na Ľubické kúpele som opísal v minulom článku. Dnes pôjdeme od kasární doprava. Čaká nás asi dvadsať kilometrov neobývanou oblasťou, je sa na čo tešiť 🙂

Dostal som sa tu v daždivý deň, pripravený na všetko a tak úvodný asfalt, až príliš pekný mi v danom počasí veľmi vyhovoval.

Takáto krásna cesta vedie niekoľko kilometrov do doliny, ktorá sa vám bude určite páčiť. Možno až tak, že sa spýtate sami seba, prečo tu nikto nebýva. Až po prečítaní si krátkych informácií a zhliadnutí niekoľkých fotiek pochopíte, že sa v minulosti oblasť už páčila a mnohým. Nachádzala sa tu kedysi totiž obec Ruskinovce, ktorej obyvatelia boli vysťahovaní zriadením vojenského pásma Javorina. Viac som sa o histórii týchto obcí rozpísal v tomto článku. Na obrázku vyššie je informačná tabuľa, posedenie. Bývalí obyvatelia obce na pamiatku vystavili tento drevený kostolík. Stretávajú sa tam so svojou rodinou. A spomínajú. Aby vám trochu zapracovala predstavivosť, vojdite do kostolíka, je otvorený. Nájdete tam niekoľko fotografií bývalej nemeckej obce, kde domy okolo potoka boli rovnako veľké, ako tie na historickom námestí Kežmarku. Dva kostoly, niekoľko ulíc. Nič z toho tu už nestojí a nefunguje. Iba krásna príroda ostala.

Po krátkom oddychu a zimomriavkach na koži môžeme pokračovať. Takáto pohodlná asfaltová cesta vedie ďalej ešte niekoľko kilometrov. Prvých asi sedem kilometrov mierne stúpate, ale naozaj pohodlne. Až neskôr sa povrch cesty kazí a prichádza strmejšie stúpanie, to trvá asi do desiateho kilometra. Tam si môžete oddýchnuť na takomto stanovišti. Je tam pamiatka na sv. Hurbana. Na tomto mieste som odstavil bicykle a počúval. Naozaj, iba šum lesa a spev vtákov. Úplne ma to dostalo.

Po krátkom oddychu pokračujem. V tomto mieste je križovatka, ale je rovnako značená, takže budete vedieť, že ak chcete na Levočskú dolinu, treba ísť doprava. Cesta už vyzerá ako lesná, začína klesať. Klesám až priveľmi dlho. V posledných rokoch nie až tak rád klesám. Pri pomyslení, že toto všetko bude treba vyšliapať naspäť sa zastavujem, aby som urobil aspoň jeden záber 🙂 Klesanie má rovných 5 kilometrov, to zistím ale až doma 🙂
Tak na chvíľu zastanem, urobím aspoň jednu fotku.

Trochu nižšie stretám niekoľko cyklistov. Koniec značkovanej trasy – križovatka s bežnu asfaltkou, autá… To som nevidel teda celkom dlho, v podstate, od začiatku som nestretol ani jedno auto. Na rázcestí sa rozhodnem ísť ešte asi dva kilometre do obce Levočská dolina. Viem, že sa tam nachádza lyžiarska zjazdovka, tak to chcem pozrieť aj v lete. Po ceste nájdem aj biokúpalisko, aktuálne (máj) je však zatvorené. Viac informácii o ňom som už publikoval tu. Na fotke nižšie len parkovisko a vstupná brána. Našiel som ho náhodou, bolo rovno pri ceste.
No a spomínaná zjazdovka – aj so „zjazdom pre bicykel“. Nie, nešiel som dole 🙂

V objekte funguje aj reštaurácia, kaviareň, žiaľ, za mojej prítomnosti je všetko zatvorené. Som naľahko, čosi by som zjedol, škoda. Takže pokračujem rovno naspäť. Čaká ma poriadne dlhé stúpanie, kým uvidím znova sv. Hurbana…
Takto vyzerá cesta. Nič moc, ale páči sa mi. Keďže je po daždi, cestou hore stretávam niekoľko slimákov. Idem tak pomaly, že si ich môžem dovoliť obzerať 🙂
Áno, aj takéto „serpentíny“, tu som obehol cyklistov, ktorí mi šli pred hodinou oproti. Pekný úsek. A jediné auto ide okolo – poľské, s navigáciou na čelnom skle. Ľudia v ňom vyzerajú mierne zdesene 🙂

Na križovatke pri Dvorcoch (pamätník sv. Hurbanovi) zabočím tentoraz doprava, láka ma ísť vyššie. Vrchol stúpania táto „zastávka“ a nijaký extra výhľad. V teréne vidieť zákopy? Rôzne deformovaný povrch kopcov, kde si viete predstaviť, ako cvičili boj. Našťastie, príroda už to schováva. V danom mieste som ale neskôr našiel na mape aj objekty – budovy a podobne, takže nabudúce musím obzrieť lepšie.

Nasleduje prudké klesanie, kde sa ako správny cyklista celý zafŕkam blatom tak, že už ledva vidím. A môžem ísť domov. Po ceste ešte obzerám schátrané budovy po vojakoch, tu konkrétne podzemný bunker. No dovnútra ma to teda nelákalo.
Miernym klesaním pomaly ukončujem výlet.

Po panelovej ceste idem s vystretými oboma nohami, užívam si, ako mi svaly naťahuje drkotanie po paneloch. Bol som naozaj prekvapený, akú perfektnú trasu som objavil a zničený som bol akurátne, takže s úsmevom nakladám bicykel na auto.